reklama

Srdce kráľa, krv otroka

Keď som mal 18 rokov, rozhodol som sa cez letné prázdniny vycestovat do zahraničia. Nabrať skúsenosti, zarobiť peniaze a zdokonaliť sa v jazyku.Zapáčilo sa mi tu natoľko, že som tu s 2 ročnými prestávkami doteraz. To znamená, že reálne asi 4.5 roka.Nikdy som tu ale neplánoval zostať natrvalo. Milujem predsa svoju krajinu a všetci moji priatelia a rodina sú doma.Na začiatku som si vravel, že tu budem tak max. 5 rokov. Tento rok som sa teda plánoval vrátiť domov. Už to neplánujem.Každá jedna dovolenka doma, každá novinka či správa zo Slovenska ma nútia zostať tu aj naďalej, aj keby som sa chcel domov akokoľvek vrátiť.Prečo sa mám vlastne vrátiť? Čo ma doma čaká?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Študoval som chvíľu na jednej nemenovanej univerzite v Bratislave. Úroveň externeho štúdia ma ale prinútila skončit. Nechať sa na VŠ vzdelávat
rektormi, ktorí čerpali iba z teoretických skúsenosti získaných ešte počas ich vlastného štúdia, radšej ako z praktických. Tie im očividne chýbali.
Manažment pred 20 rokmi bol predsa iný, ako je teraz. Mal som dosť učiť sa poučky z knihy, ktoré v praxi nikdy nevyužijem. A ešte za to platiť nie malú sumu.
Skoro som z toho ochorel.
Ale to by som si tiež nepomohol. Íst k lekárovi, u ktorého čakám pol dňa v čakárni aby ma potom poslal ku špecialistovi,
kde opäť zabijem pol dňa, ak sa vôbec dostanem na rad. Ak nie, tak treba skúsiť štastie na druhý deň. Keby som ešte
nedajbože na Slovensku pracoval, tak to mám minimálne 2 dni PN. Samozrejme súkromnik zamestnávateľ, mi to nezaplatí.
Stratím peniaze, ktoré by sa mi zišli napríklad na lieky, ktoré mi doktor predpíše. Čo už. Zaplatím si to sám z tej
minimálnej mzdy, ktorú by som pravdepodobne na začiatku dostával. 327,20 euro k 1.1.2012.
Keďže by som byval s rodičmi, oni su skromní, stačilo by im 120 euro na mesiac odo mňa. Nepredpokladám predsa,že
budem bývať a jesť zadarmo. Prirátam si cestovné do práce, asi 30 euro. Sem tam si treba kúpiť aj nejaké to oblečenie,
aby som nechodil nahý. Rozpriemerujem si to na asi 30 euro mesačne(s nádejou že nebudem kupovať second hand).
Takže to mám celých 150 euro na mesiac pre seba. Môžem si žiť na "vysokej" nohe,nie?
Tak keď mi zostane toľko peňazí, hádam si chcem uspokojiť aj vyššie potreby. Osamostatniť sa. Idem teda do banky, v ktorej mám účet, a ktorá ma
pravidelne každý mesiac oberá o pár euro za poplatky a vedenie účtu, skúsiť štastie. "Chcem byt", poviem.
Slečna za prepážkou na mňa znechutene pozrie a spýta sa ma koľko mám vlastných prostriedkov. Povedzme, že by som nejakým
zázrakom ušetril tak 5000e. Slečna mi predloží niekoľko možností, ako prefinancovať byt cez hypotéku.
Keby som si chcel požičať 20000euro na 20 rokov, mesačná splátka je okolo 120e pri 4,5% úroku. Som optimista, tak počítam s lepšou alternatívou.
Odhliadnuc od toho, že za tých 20 rokov by som to preplatil 2-násobne, nikdy by mi tú hypotéku pri mojom príjme nedali.
No nič, veď rodičov milujem, tak zostanem s nimi, kým nebudem mať aspon 30 a decentne platenú prácu. Potom možno.
Nasadnem teda do otcovho auta a idem naspäť domov. Nedajbože aby ma zastavili policajti. Nemal by som najlepšiu
náladu po tom, ako sa dozviem že nemám možnosť osamostatniť sa. Nepotreboval by som, aby ma ešte niekto buzeroval len
preto, že má určenú výšku pokút, ktorú musí denne vybrať. Nehovoriac o "profesionálnom prístupe a'la každý je vinní, kým
nepreukáže svoju nevinu. A to už pri akomkoľvek stretu s políciou. Nechať zo sebou zaobchádzat ako s treťo-triednym občanom,
pociťovať poníženie a beznádej. Niet sa komu ani pozťažovať. Napísať oficiálnu sťažnosť? Dostať to na súd len preto, aby to nejaký skorumpovaný právnik, alebo sudca aj tak obrátil proti mne? Nie, ďakujem.
Ostáva mi len obrátiť sa na vieru a modliť sa, aby som k takémuto stretu neprišiel. Na tú neoblomnú vieru v cirkev.
Veď nestačí, že verím v Boha. Musím to aj dokazovať pravidelnými návštevami chrámu, považovať za sväté, všetko čo pastier farár povie,
a sem tam prispieť do zvončeka. I keď nevlastním nehnuteľnosti po celom svete, platím dane a nemám obrovské majetky či dokonca ani na svoj byt nemám, cirkev potrebuje.
Zabudol som spomenúť, že moje prvé kroky za prácou by boli čašníckeho charakteru, kedže som to študoval a dá sa tam aj slušne zarobiť na trigeltoch popri platu. Možno sa potom budem môcť odsťahovať už ako 29 ročný. Ach, pomýlil som si rok. Od januára už vlastne musím aj z tringeltov predsa odvádzať daň. V štátnej pokladnici chýba dosť. Je celkom logické, že to chcú naši zástupcovia zalpniť peniazmi poctivo pracujúcich ludí. Veď od koho uz len tie peniaze naši politici vymôžu. Predsa nie od svojich kamarátov s ktorými si popíjajú vo voľnom čase kolu. To sa nepatrí zarábať na kamarátoch. Potom sa môže stať, že zaplatia za lukratívne byty, pozemky a viniče dokonca aj plnú sumu. A to nikto nechce. Tie tringelti to síce asi nezachránia, ale to nevadí. Je tu ešte veľa iných možností ako prísť u nás k peniazom legálne, ak ste politik. Stále máme tendre, euroval, sponzorov, verejné súťaže a pod.
Dokonca mi ani nevadí, že mi vsetky tieto legálne cesty ako prísť ľahko ku peniazom hádžu do tváre. Ved ja som iba obyčajný, jednoduchý človek, ktorý s tým aj tak nič nezmôže. Tak ako väčšina v tejto republike. Pokiaľ sa ma to priamo netýka, pokiaľ mi tie peniaze niekto nezoberie priamo z peňaženky, tak je to ok. Ak niekto takto okráda štát, mne to je jedno.
Ved štát už dávno nie som ja. A okrem toho oni vedia čo je pre mňa najlepšie. Ich rozhodnutia sa viem potom dočítať, alebo pozrieť si to každý deň v správach. A čo je v TV to je sväté. Kto by si uz len dovolil klamať pred toľkymi divákmi. Co je v TV, to je pravda a hotovo. Kto tie TV stanice vlastní, to ja už neviem a ani ma to nezaujíma. Keby to bolo dôležité, tak mi to v TV povedia.

Tento článok som písal i v duchu irónie, ale skôr ako do smiechu je mi z toho do plaču. Naozaj by som sa chcel raz domov vrátiť a žit tam. Žit a nie prežívať. Toto sa mi zatiaľ darí len v zahraničí a pokiaľ sa u nás veľa vecí nezmení, zdravý rozum mi káže zostať tu. A bohužial nepredpokladám, že tá zmena tak skoro príde. Je smutné, že moji vlastný spoluobčania a ľudia ktorím som dal dôveru rozhodovať za mňa, ma nútia opustit svoju rodnú zem. Tím poctivím ľuďom, ktorí si možu povedať, že na Slovensku vedia slušne, dobre a spokojne žiť, želám len to najlepšie. Ja to zatiaľ doma nedokážem.
Doma mám síce srdce kráľa, ale krv otroka...

Milan Kopál

Milan Kopál

Bloger 
  • Počet článkov:  1
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Žijem a pracujem v zahraničí, kde prechádzam školou života. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu